Deti. Veľká dlhotrvajúca radosť?
Keď sa narodí dieťa, je to veľká dlhotrvajúca radosť. Začína sa v okamihu, kedy musí niekto prežiť špecifický akt nie nepodobný pokusu pretlačiť grapefruit cez vlastný zadok. Kto si myslí, že to nie je fyzicky možné, ten má k dispozícii alternatívnu procedúru, a to nechať sa rozrezať ako vankúš, keď sa zvonku ozve: „Vykupujeme staré perie!“ Je to požehnanie a zázrak plný bolesti a neporiadku, dva spôsoby, akými sa dá na tento svet priviesť nový človek. Iné nepoznáme, alebo ich nemáme zaimplementované.
Keď už dieťa máme, radosť pokračuje. Dieťa je veľmi malé, mäkké a veľmi pekne vonia. Následne sa poserie. Je nám ľúto, nedá sa to napísať inak. Vôňa sa práve zmenila na zónu zamorenia červeného stupňa a zatiaľ čo vy evakuujete túto Pripiať, dieťa svojím plačom spustí alarm na všetkých japonských autách na ulici. Aby ste ho utíšili, musíte ním horizontálne mykať a robiť naňho „Hu, hu, hu, no, no, no!“ a keď chcete, aby sa smialo, približujete sa tvárou k jeho tvári s vytešeným pišťaním „Ha, ďa, ďa, ďa!“ Trištvrte roka udržiavania nesvojprávnej nesentientnej veci pri živote, manipulácia s biologickým odpadom a vydávanie orangutaních zvukov o tretej hodine rannej, to je tá pýcha, o ktorej sa vám nejakým nedopatrením zabudli zmieniť.
Už čoskoro sa dieťa začne pohybovať, samovoľne meniť svoju polohu z polohy, do ktorej sme ho uviedli my. Je potrebné začať ho strážiť, pretože hoci je už väčšie a vôbec už nevonia, ešte stále je dosť mäkké. O máličko neskôr začne dokonca chodiť. Je potrebné začať ho naháňať. Dieťa sa tacká, naráža do vecí, neustále plače, výska, veľkoryso sa odmocňuje a dávi. Miniatúrny ožran. Ustanovený správca dieťaťa, takzvaný rodič, strávi dva roky zhrbený v predklone držiac dieťa za ruku a jeho slovná zásoba sa scvrkáva na päť viet: „Poď sem, nechoď tam, jedz, nejedz toto a zoberie ťa zlý ujo.“ Krátko nato prichádza čas absolvovať s dieťaťom jeho vstupné IQ testy: „Kde máš noštek? Tú. A uško? Uško? Tú. A očko? A toto je kto? Mamka. A toto? Dedko. A kde má dedko očko? A kde má dedko vkladnú knižku?“
Nakoniec začne dieťa rozprávať a jeho najobľúbenejším slovom sa stane „prečo“. Najobľúbenejšími dvomi slovami rodiča sú vzápätí „buď“ a „ticho“. Dieťa rastie a rastie, očí sa na okolitý svet a zo všetkého je vyočené. Chce všetko vyskúšať, všetko chytiť do rúk, horúci hrniec aj sršňa, všetko ochutnať. Nerozumie ešte princípu obmedzenosti statkov a kapacity žalúdka, preto sa rodič na päť rokov ocitá v spleti hlúpych výmyslov: „Nemôžeš dostať zmrzlinu, lebo musíme ísť rýchlo domov skontrolovať lyžicu na obúvanie, odlož bábiku, bábika čaká na maďarskú delegáciu, nie, to nie je čokoláda, to je jednogigová RAM-ka. . . “ a na ďalších desať rokov v kurze sebaovládania: „To boli úplne nové hodinky, ja ťa snáď zaškrtím, dýchni na mňa, fuj, mildesortky, roztrhnem ťa ako žabu!“
Za takýchto podmienok, ktoré by sa dali kolektívne označiť ako menšia nepríjemnosť, by rodičia mohli celkom prirodzene predpokladať, že s dieťaťom sa k nim blíži nejaká kýžená odmena. Je to naozaj tak, odmena cvála míľovými krokmi. Než sa jej dočkajú, musia vynaložiť približne 80 tisíc eur po dobu plus-mínus 20 rokov. Býva trojaká:
1. Dieťa poleje benzínom susedove begónie a zapáli ich. Rozbije okno na novinovom stánku a ukradne veľkoobchodné balenie cigariet. Začne piť, brať heroín, rozbije okno na zlatníctve, dostane sa do väzenia, z väzenia pod most, kde berie heroín a kde ho ďalší kolegovia z bodu jeden ubijú kameňom, pretože v kontajneri objavilo celkom obstojné adidasky. Táto odmena nesie odborný názov holé nešťastie.
2. Dieťa vyštuduje gymnázium, potom vysokú školu, napríklad dejiny umenia a s mierne pokročilou angličtinou sa dostane do írskej baliarne jahôd. Tu pracuje desať rokov, počas ktorých oplodní tri poľské a jednu litovskú kolegyňu, respektíve absolvuje štyri potraty. Potom sa vráti domov, kde striedavo má a nemá nejakú pútavú prácu, až sa dožije zaslúženej penzie na úrovni minimálnej mzdy. Túto odmenu odborne a zborne nazývame letargické rozčarovanie.
3. Dieťa sa stane geniálnym huslistom, chvatným atlétom, či svetoznámym politikom. Rodič sa rozplýva blahom, ale keď chce dieťaťu zatelefonovať, na opačnej strane je zakaždým odkazovač, guatemalská prostitútka alebo tlačový poradca. Dieťa nemá čas prísť domov ani na Vianoce, pretože má turné, svetový pohár a moldavský veľvyslanec ho pozval na poľovačku na žeriavy. Tie vtáky. A možno nie tie vtáky. Z dieťaťa zostali len spomienky a novinové titulky. Táto odmena sa volá trpká dezilúzia.
Predpokladajme ale, pre úplnosť argumentácie, že máme dieťa, ktoré je pre nás skutočnou radosťou, úspechom aj oporou. Určite také deti sú a aj v minulosti boli. Ak mal niekto syna, prišli si preňho čoskoro verbovači a keď boli veľmi rýchli, dokázali ho skántriť ešte v ten deň. V prípade, že syn padol na strane porazených, na druhý deň si víťazi prišli aj pre dcéru, zatiahli ju do stodoly a tam ju chuderku dorantali tak, že sa zo sena vynorila o dva dni. Deti sú skrátka skvelý podnik, vyžadujú si len čas, peniaze, námahu, strach, hnev a stres a všetko sa končí sklamaním alebo smútkom z predčasnej straty. Ale dobre, vzdávam sa, máte pravdu, sú aj výnimky. Volajú sa siroty.
