Niektorých ľudských starostí sa nikdy nezbavíme

Niektorých ľudských starostí sa nikdy nezbavíme. Prestaňte sa snažiť. Vždy a navždy bude niekto závidieť nové plastové okná, žiadať manželku nadriadeného svojho a tvrdiť, že išiel 240 km/h na Mitsubishi Galant. Nikdy sa nebude dať úplne zabrániť, aby sa v obci s tromi priezviskami nenarodilo dieťa s progériou. Človek bude často bezdôvodne veselý, odôvodnene smutný, nerozhodný, zmätený, stratený, osamelý v rodinnom aj tanečnom kruhu a nakoniec starý, chorý a mŕtvy. Výsledky Nežnej revolúcie sú dané a odveta sa tak skoro nechystá. Zlomené srdce sa nedá operovať, nepomôže mu ani sto bajpasov. Potom existujú problémy, ktoré sa dajú vyriešiť len s nesmiernym úsilím. Napríklad zbaviť sa závislosti na heroíne. Alebo McDonalde.

Máme veľa starostí. Chceme prácu, v ktorej dobre zarobíme. Náš sused môže kľudne zarobiť viac, ale nie oveľa viac. Nech to nepreháňa, nech radšej rovno prestane. Chceme sa zamilovať, nájsť lásku, niekoho krajšieho a bohatšieho než sme my. Ľudia sa zamiluvávajú len nahor alebo zarovno, nadol sa ľúbiť nechcú, aspoň za triezva nie. Je to ako v tom známom porekadle: „Vrana k vrane sadá, rovný nerovnému kontroluje výpis z účtu.“ Chceme chrániť prírodu, ale chceme koženú bundu darčekovo zabalenú v polyetylénovej taške a chceme ísť s deťmi do zoo: „Aha, Jožko, medveď na asfalte osem krát osem metrov.“ Keď je zoo vzdialená viac než 200 metrov, vypravíme sa tam autom, pešo by sme nedošli, spadli by sme vyčerpaním na chodník. Lesy nech sú bujné a zelené, koľko sa im ráči, ale v dome musia byť podlahy, krovy, postele, skrine, gauče, varechy, zarámované obrazy a v krbe praskajúce polienko. Chceme všetko, čo sa dá mať, o ostatné nech sa stará niekto iný.