Je lepšie bývať v dome alebo byte?

Položte túto otázku ľubovoľnému človeku žijúcemu na východ od Podolínca, odpovie vám asi takto: „Ta vof dome se byva ľepši, bo mace pokuj, nesluchace sušeda jak kľepe rizky a ked še chcece višikac, ta možece isc rovno na zahradu a tam še višikace.“ Je to naozaj tak, jedinou výhodou bytu je azda len jeho nižšia obstarávacia cena. Preto odpoveď na otázku „Je lepšie bývať v dome alebo byte?“ je jednoznačná – v hoteli.

Zadefinovanie životných potrieb
Predpokladajme, že ste 30-ročný slobodný muž, najžiadanejší demografický segment pre zadávateľov reklamy. Čo bude po šesťdesiatke, nikoho netrápi, pravdepodobne veľmi škaredo zostarnete, vaša atraktivita a spoločenský status klesnú na zanedbateľné hodnoty a aj keby vás niekto predsa len pojal na lôžko, predvediete tam len impotenciu, osteoporózu, paradentózu a cesnakový pot. Toto finálne obdobie života nebudeme v našej množine premenných sledovať. Kuť železo a genitálie treba teraz, kým sú horúce.

Čo robí 30-ročný mestský človek? Sedí 8 hodín v práci a čím je úspešnejší a kariérne postupivší, sedí v tej práci paradoxne stále dlhšie a dlhšie. Keď sa odtiaľ na prahu slnečného západu dostane von, chce sa najesť, akurát nemá energiu nič variť, krájať či mazať a chce využiť reštauračné alebo bufetové služby. Potom chce opojiť svoje telo sladko uvoľňujúcim alkoholom, aby otupil túžbu rozštvrtiť svojho nadriadeného a nakoniec nájsť nejakú spoluležiacu na blížiaci sa spánok, ktorý sa v prípade nájdenia mäkkej stvory, pochopiteľne, nekoná. Všade sa síce píše a hovorí, že človek niekedy trávi čas v kruhu rodiny, číta knihu, alebo pomáha v azylovej vývarovni, väčšina mladých veľkomestských profesionálov však trávi čas vyššie uvedeným spôsobom.

Z toho automaticky vyplýva, že človek nepotrebuje míňať drahocenný čas svojho jediného života behaním po realitných kanceláriách, bytových obhliadkach, katastroch, hypotekárnych bankách, poisťovniach, správcovských spoločnostiach, schôdzach nájomníkov a nezriedka aj k exekútorom a na súdy, čo predstavuje hodiny a hodiny fyzickej a duševnej tortúry par excellence, a už vôbec sa nenarodil pre lopotenie sedačiek, ktoré sa nezmestia do výťahu, a práčok, ktoré neprejdú cez dvere kúpeľne. Človek sa narodil na večnú Božiu slávu. Bolo nám tak povedané a každú nedeľu je nám tak opakované, no my stále beháme, predávame, kupujeme, vláčime sporáky, ťaháme potrubia a sadíme muškáty.

„Dobrý deň, mám rezerváciu. . . navždy.“
Uvoľnite telo, dajte mier duši a pokoj mysli. Telo vám dá vitalitu, duša dobrosrdečnosť a myseľ možno objaví nový prvok Mendelejevovej tabuľky. Využite výdobytky našej civilizácie a práce šikovných rúk a nôh. V hoteli máte posteľ, ktorá sa sama stelie, kôš, ktorý sa sám vyprázdňuje, kúpeľňu, ktorá sa neustále leskne a vonia. Na prízemí máte svojho obľúbeného recepčného, s ktorým môžete prebrať novinky z kultúrneho a vedeckého diania. Zároveň je vaším tajomníkom, zatají vašu prítomnosť nechceným návštevám, napríklad tehotným Rómkam či vyslancom faktoringových spoločností. Zobudí vás, privolá taxík aj lekára. A kto vám navarí o 23:00? No recepčný nie, ale vie to zariadiť.

Každé ráno sú pripravené kontinentálne raňajky a naobed národný gazdovský tanier. Môžete vysedávať v lobby bare a pozorovať okoloidúcich hostí: pezinské basketbalistky, albánskych zmrzlinárov, saudských someliérov. Môžete sa tu stretávať s kamarátmi, ak nejakých máte. Stolujte s nimi kráľovsky, no neperte obrusy, neumývajte šálky a lyžičky a neprisúvajte stoličky.

Pohlavný život? Pozvanie do hotelovej izby väčšinou predstavuje vulgárne pominutie rozumu a prázdny telesný zážitok, ale je predsa len lepšie, keď je v okamihu týchto zlých rozhodnutí dostupná všetka potrebná logistika. Po slovensky: niekedy odrazu máte s kým a je nepríjemné, keď nemáte kde.

Chcete sa presťahovať? Z domu a bytu, nech sa páči za realitným expertom, notárom, do banky, na kataster, políciu, do elektrární, plynární, na spravbyt aj na cintorín. Z hotela. . . do ďalšieho hotela. Z Lago di Como na Lago di Garda – 5 hodín. Z Prievidze do Dolných Vesteníc – 3 mesiace. Myslite na čas, jedinú nekúpiteľnú vec na tomto svete.

Chcete byť slobodný, bezdetný, veľa vidieť a zažiť? Ste nepraktické nemehlo, ktoré nechce upratovať, variť a vlastniť tonu haraburdného interiérového gýču? Zarábate aspoň 20 000 € ročne? Ste hotelový človek. A nielen vy, patríte do exkluzívneho klubu: nacistická špiónka a príležitostná módna návrhárka Coco Chanel, profesionálny blázon Salvador Dalí, nehanblivý zlý herec Warren Beatty, hanblivý vynikajúci herec Keanu Reeves a mnohí ďalší prežili v hoteloch rokúce roky.

Pre milovníkov čísel
Vo väčšine krajín sveta existuje parita nákladov na trojhviezdičkový hotel a jednoizbový byt. Aj keď je hotel drahší, život v ňom je špecificky kvalitnejší a hodnota flexibility presťahovania je nevyčísliteľná. Keď urobíte rovnaké porovnanie s vilou na Kolibe alebo v Limbachu, ktorá sa nakoniec vždy stáva sporným bremenom rozvodového konania, potom je hotel okamžite lacnejšou voľbou, môžete nabehnúť aj do štvor- a päťhviezdičkových a nebudete musieť brániť obľúbený popolník na verande tridsaťmetrovým múrom a kovanou bránou na diaľkové ovládanie. Do práce chodíte pešo, do bratislavskej rannej špičky sa už nemôžu pustiť ani štyria tankisti a zdravý rozum. To najlepšie nakoniec. Zatiaľ čo si vaši príbuzní budú zubiť brúsy na dedičstvo, vy im zanecháte vyjedený, vypitý, veľkoryso nezaplatený minibar. Heil Hilton!